A tak som unavený ako pes sedel v klimatizovanom kupé. Že bolo kupé klimatizované prekvapilo aj mňa, no ani tento fakt nebol tak čudný, ako to, čo sa mi malo stať v nasledujúcich minútach.

Mojou stanicou bola Trnava. Fúka tu silný vietor, ale študujem tu a bývam tu taktiež. Rýchliky stoja po Hlavnej stanici vo Vinohradoch a následne v Trnave. Z neznámeho dôvodu som bol presvedčený, že stoja aj v Pezinku. Spoznávam telefón, počúvam muziku a podvedome rátam zastávky.

„Stojíme v Pezinku,“ vravelo mi podvedomé počítadlo zastávok. Cítite to? To je smrad začínajúceho prúseru. Mrkol som z okna. Pre istotu. Stanica bola až príliš trnavská a vlak sa začal rozbiehať. Vyskočil som zo sedadla, za dverami kupé stál sprievodca. V ruke mám mobil.

V rastúcom strese zo mňa vyletelo: „Z akej stanice štartujeme?“
„Trnava.“
„Do riti, to je moja stanica!“
Sprievodca vyrovnane, s pokojom Budhu, pozrel na môj telefón a vraví: „To je tá,“ dôraz na pauzu, „elektronická blaženosť.“ Zmizol.
Krista, ja som v strese, ráno vstávam, nevystúpil som doma! Čo, do prdele, je tá elektronická blaženosť?
Telefón dvíham k uchu, volám priateľke. Zisťujem kombinácie. Z najbližšej stanice mi ide spiatočný spoj až nad ránom. A čo Piešťany napríklad? Prestúpil by som na bus do Topoľčian, prespal by som u mamy. Nie, to je tiež neskoro a ráno by mi nevyšli spoje do Bratislavy. Pôjdeš k našim, ocino ťa vyzdvihne v meste. Okej.

Hľadám sprievodcu. V každej stanici sa strhnem a pre istotu dvakrát prečítam tabuľu, či už nie som v cieli. Našiel som ho.

„No ako?“ pýta sa Budha.
„Trnava – Nové Mesto nad Váhom.“
Spomenul som už, aké som mal na sebe tričko?
„Viete, aký je to znak?“ vyšlo z Budhu. Bola to pyramída s okom v trojuholníku namiesto vrcholu. Pod ňou nápis EMPIRE. Viem, aký je to znak. „To je znak iluminátov, najvyššieho stupňa osvietenia slobodomurárov,“ pokračoval.
Je noc, chce sa mi spať, som nervózny. Nechce sa mi veriť, že som nevystúpil v mieste bydliska. Spadla mi sánka a vyvalil som oči. Ani tomu, čo sa práve deje, sa mi nechce veriť.
„Viem, aký je to znak.“
„Ak to budete nosiť naďalej, budú sa vám stávať horšie veci. Verte mi.“
Oznamoval mi to ako tú najprirodzenejšiu vec na svete. Ráno výjde slnko. Jeho vyrovnanosť bola nekonečná.
Aj ja som sa snažil zachovať pokoj. Zhlboka som sa nadýchol: „V poriadku, je to vaše presvedčenie, ja to rešpektujem a...“
„To nie je moje presvedčenie, to je jednoducho pravda,“ prerušil ma, „je to symbol satana.“
Napriek absurdnosti situácie som neodolal pokušeniu logicky argumentovať a zároveň udržať rétoriku oponenta.
„Ale stvoril ho Boh, pravda?“
„Áno.“
„A dal mu slobodnú vôľu, je tak?“
„Áno. A on sa rozhodol pre opozíciu k Bohu, pre zlo.“
„A,“ zrazu som mal hlavu plnú argumentov o možnosti výberu, o absurdnosti trestania slobodnej vôle, dokonca o tom, že to tričko je jednoducho konzumný predmet, bez významu. Že ho ušil dvanásťročný chlapec v čínskej fabrike a že za tým nemôže byť konšpirácia takého významu a...
„Prepáčte, mám prácu, sú tu ďalší cestujúci.“
Hotovo.
Najzaujímavejší sprievodca, akého som kedy stretol, bol preč. Cvakal lístky v ďalšom plnom vagóne. Nebol som si stopercentne istý, že bdiem. Všetko to bolo príliš absurdné.
Bdel som. Vystúpil som v Novom Meste a čakal ma priateľkin otec, ktorý ma odviezol do teplého príbytku. O štyri hodiny ma čakal vlak opačným smerom.